Ked utopenú ťahal prúd

keď utopenú za vlasy ťahal prúd - len tak

po zrkadlách riek na šíre mo­re

v blankytnom nebi sa nad ňou vznášal vták

akoby ju chcel vyniesť až hore

jej telo v pene v chladnom tichu rias

len ťažklo stále viac a viac a viac -

v ňom chaluhy a drobný morský plaz

aj smrť čo príde môže ešte rásť

vždy večer bolo nebo ako dym

mŕtva spala tvár však mala inú

a ráno - modré nebo nad všetkým

dni a noci v mŕtvych stále ply­nú

keď celý morský svet jej vnikol do lona

jej biele kosti pozhasínal čas

sám boh ju k sebe vtedy povolal

tak ako zdochlinu čo nemožno nájsť -

a celkom sám

celkom sám

odovzdal ju tmám